Vrátiť sa na blog

Čínske idiómy 2: zvieracia inšpirácia

V mojom predošlom blogu o šperkoch čínskeho jazyka - idiómoch som zbežne spomenula tie, ktoré ma zaujali. Teraz sa pozrieme na idiómy, v ktorých sa vyskytujú ozajstné aj fantastické zvery rôzneho druhu.

Nádherným príkladom využitia fantastických zverov neobyčajného charakteru je „fénix – pierko – jednorožec – roh“凤毛麟角[fèng máo lín jiǎo]. Tieto slová opisujú niečo nesmierne unikátne, čo sa dá získať asi tak ľahko, ako práve spomenuté pierko fénixa. Jedna stránka o čínskom jazyku uvádza perfektný príklad, ktorý zrejme platí aj u nás: „Pôžičky bez garancie sú dnes vzácne ako pierko fénixa a roh jednorožca“. Tak sa môžete rovno rozbehnúť do starobylých lesov a skúsiť šťastie aspoň s tým pierkom. Alebo, nájsť mladého muža v tomto veku, ktorý vám po pár rande neoznámi, že vlastne nehľadá vzťah, je tiež momentálne vzácne ako roh jednorožca. Prečo? Pretože niektorí (a to bez urážky, samozrejme tam patria aj ženy) majú „srdce - opica – myseľ - kôň“ 心猿意马 [xīn yuán yì mǎ]. Sú rozbesnení, vrtošiví, ako také pojašené opice, s mysľou divokého koňa. U nás povedané, z divých vajec.

A tak som vďaka tejto zámerne zvolenej tematike trafila hneď dva vtáky jedným kameňom, a práve strieľam tretieho, pretože toto je čínska verzia nášho známeho „dve muchy jednou ranou“.一石二鸟 [yī shí èr niǎo], „jeden – kameň – dva – vtáky“.

Na záver by som chcela pridať idióm o žabe. Za ním sa skrýva nasledovný príbeh: V jednej studni si spokojne nažívala žabka. Jedného dňa stretla morskú korytnačku, ktorej sa začala chvastať o tom, ako krásne sa jej tam žije. „Keď som veselá, vyskočím von na okraj studne a keď sa unavím, zasa sa skryjem vo vnútri na dne studne. Občas si len tak lebedím vo vodičke a vystrčím len ústa a oči. Inokedy sa zasa roztopašne čľapkám v blate“, nadšene opisovala svoju idylku. „Korytnačka, prečo sa neprídeš pokochať tou krásou?“. Oslepená touto nádhernou predstavou, korytnačka sa nadšene vrhla k studni, ale len čo vložila jednu nohu dnu, tá sa jej zasekla, druhá sa jej tam ani nezmestila, a tak ju vyľakane vytiahla. Povedala žabe: „A videla si ty už niekedy oceán? Je veľký, mohutný, hlboký. Či na krajinu udrie kruté sucho, alebo obrovská záplava, ani jedno z nich nemá žiadny vplyv na mocný oceán! A preto, len v oceáne možno nájsť naozajstné šťastie!“. Keď počula žaba tieto krásne slová chvály, zostala ticho a bez slova ako obarená...Pochopila, že si len namýšľala, a celý život netušila, že existuje niečo oveľa krajšie, než jej malá studňa. A tak tento idióm označuje obmedzený pohľad na veci. Skladá sa zo slov „ studňa – dno- častica vyjadrujúca privlastnenie – žaba 井底之蛙 [jǐng dǐ zhī wā].


Tak nebuďme zaslepené žaby na dne studne, ani vrtkavé opičie srdcia, a už vôbec nie koňomyšlienkári!

Šperk čínskeho jazyka – idiómy

Obdivuhodnou súčasťou čínskeho jazyka sú idiómy. Ide o výrazy, ktoré sa dajú prirovnať frázam ako „hádzať hrach o stenu“ v našom jazyku. Pre nás znejú občas zastaralo, no človek si na ne zvykne a ľahko sa stanú jeho srdcovkou.

Čínština obsahuje nespočetné množstvo výrazov, ktoré sú založené na historickej udalosti, legende, prípadne verši v básni. Existujú nielen slovníky zamerané iba na idiómy, ale napríklad aj mobilné aplikácie, ktoré prostredníctvom animovaného videa opisujú príbeh a význam každého idiómu. Tie sú výborné pre deti, a tiež pre cudzincov učiacich sa čínštinu, ktorí by sa chceli svojím vyjadrovaním priblížiť rodeným Číňanom – hovoriť hlavne kvetnato a aj mierne romanticky, s istou nostalgiou v hlase za časmi dávno minulými. V súčasnosti sa idiómy používajú hlavne v písanej reči, čím vďaka nim pôsobí poeticky a vznešene, a takisto to dokazuje, že autor je sčítaný a vzdelaný, a dokáže patrične prispôsobiť svoj prejav danej chvíli. A ako musí v ich očiach stúpnuť cudzinec, keď prejaví tak hlboké vedomosti o ich jazykovej kultúre?

Existujú idiómy, ktoré pochádzajú z ľudových legiend a bájok. Niektoré bájky sú dôležitou súčasťou známych filozofických diel, napríklad taoistického filozofa majstra Zhuanga. Veľakrát sa bez znalostí o príbehu nedá domyslieť si význam danej frázy. Preto existujú špeciálne slovníky, kde ich je aj vyše dvadsaťpäťtisíc. Ak sa nejaký idióm vo vete vyskytne, po ňom často nasledujú ďalšie. Najlepšie v párnom počte pre to správne vyváženie, pre dokonalú harmóniu a súlad vo vete. Hoci väčšina z nich má štyri slabiky (a teda štyri znaky), sú aj menej i viac slabičné výnimky. Nielen bájky a legendy zrodili mnoho idiómov, ale ďalším zdrojom sú reálne historické udalosti zapísané v starých kronikách. A keďže Číňania, ako sa mi zdá, zbožňujú príbehy s poučením, z čoho sa lepšie poučiť než z chýb ich predkov, o ktorých sa traduje už stáročia? Idiómov o známych hrdinoch, vodcoch, ale i populárnych zloduchoch a zbabelcoch je ako maku. V iných idiómoch sú zasa skombinované synonymické alebo blízko spojené výrazy na zdôraznenie intenzity určitého pocitu alebo stavu. Napríklad existuje idióm, ktorý sa skladá zo znakov „východ- náhliť sa- západ- kráčať“ 东奔西走[dōng bēn xī zǒu]. Vo voľnom preklade to znamená unáhlene pobehovať sem a tam. Alebo „ohromiť- nebesá- pohnúť- zem“ 惊天动地[jīng tiān dòng dì]. Tu je jasné, že idióm opisuje niečo otriasajúce, prelomové.

Jedným z mojich novo obľúbených príbehov je o roľníkovi, ktorý si na poli zasadil mladé sadeničky. Cítil však veľkú nespokojnosť kvôli tomu, že rástli príliš pomaly. Preto jemne poťahal nahor každú sadenicu a odišiel. Keď sa neskôr vrátil,  čakalo ho len pole plné vyschnutých rastlín. V tomto idióme sú preto znaky „ťahať- sadenica- pomôcť- rásť“ 拔苗助长[bá miáo zhù zhǎng]. A poučenie z tohto príbehu? Človek nič nedosiahne tým, že sa snaží svojvoľne ovplyvniť alebo urýchliť prirodzený vývoj vecí.

Mám pocit, že veľa idiómov súvisí práve s podobnou myšlienkou – držať sa zlatej strednej cesty, nepreháňať, nemeniť násilím zákony prírody, nezachádzať vo svojom snažení o dosiahnutie cieľa do extrémov. Ďalším príkladom je príbeh o mužovi, ktorý si na trhu zamiloval nádherný pár topánok. Bohužiaľ, keď sa pokúsil topánku si vyskúšať, zistil, že noha sa mu do nej nezmestí. Tak si odrezal kúsok z oboch chodidiel, nasadil si nové topánky a odišiel. V tomto idióme nájdeme preto znaky „rezať- noha- prispôsobiť- topánka“ 削足适履[xuē zú shì lǚ]. Podľa mojej idiómovej appky spočíva poučenie v tom, že nemáme sa až príliš nerozumne snažiť prispôsobiť tým, že si uškodíme.

A do tretice je tu idióm „kresliť- had- pridať- nohy“ 画蛇添足[huà shé tiān zú]. Čo to tak môže znamenať? Podľa príbehu bol v istom štáte menom Chu bohatý aristokrat, ktorý za odmenu po rituáloch uctievania predkov odovzdal svojim sluhom džbán vína. Sluhovia sa dohodli, že o džbán budú súťažiť tak, že nakreslia hada. Kto hada dokreslí prvý, môže džbán vypiť. Jeden zo sluhov skončil veľmi rýchlo a keď zbadal, že ostatní stále kreslia, povedal si naradostene: „Aha, zatiaľ môžem hadovi dokresliť aj nohy“. Kým však nohy dokreslil, druhý sluha stihol hada dokončiť a povedal, „Kto to kedy videl, hada s nohami?“. Okamžite schmatol džbán a všetko víno vypil. Ak niekto kreslí hada s nohami, kazí vytúžený výsledok prílišným snažením a zbytočnými skutkami navyše.

Poznať tieto obdivuhodné frázy môže pomôcť nielen zblížiť sa s Číňanmi na opäť ďalšej úrovni, ale takisto sa priblížiť ich histórii, mentalite, ich životnej filozofii. A práve to je na učení sa týchto príbehov to najkrajšie. Preto nabudúce, keď niekto bude básniť o svojom cieli, napomeniem ho: „Hlavne nenaťahuj sadenice zo zeme, tým dosiahneš pravý opak, než by si chcel!“. Ak to bude Slovák, určite na mňa začudovane vypleští oči. Ale nie sú tieto idiómy „ohromujúce nebesá, otriasajúce zem“?

 

Zdroj obrázka: http://history.cultural-china.com/en/38History6928.html

Po stopách starého Pekingu

Bol v Pekingu celkom netypický jarný deň. Teploty vzlietli až na bláznivých 34 stupňov, no Pekinkčanov  neodradil tento fakt od toho, aby, ako každý víkend, vybehli do ulíc. S kamarátom som sa po dlhej prechádzke ocitla v modernom a zaľudnenom centre rušného mesta, iba kúsok od novej obchodnej štvrte plnej zahraničných firiem, luxusných hotelov a drahých obchodov.  Mladé aj staršie dámy kráčali s čipkami zdobenými slnečníkmi  či peknými slamenými klobúkmi.  S manželmi a partnermi lietali z obchodu do obchodu, aby uspokojili svoje nákupné chúťky  a doplnili to, čo im doma ešte chýba, prípadne čoho je ešte málo. Pouliční predavači ponúkali turistom rôzne haraburdy a predvádzali ich, plietli sa unáhleným ľuďom do cesty. Občas sa niekto zasnene zastavil, aby niečo vyťukal v mobile, alebo si niečo rozmyslel, a tak nás vždy zabrzdil. Nervózne sme kľučkovali pomedzi ľudí. No po pár minútach sme sa náhle ocitli v inom svete, v tichej uličke na dvore bývalého domu spisovateľa Lao Še.

Dom Lao Še sa skrýva len neďaleko významnej nákupnej ulice Wangfujing. Zrazu sa človek cíti ako v starej Číne a zabudne na to, čo sa deje okolo nás v súčasnosti. Snaha o ekonomický rast, modernizáciu, rozvoj medzinárodných vzťahov a obchodu. Sediac na lavičke v malom uzavretom dvore typického čínskeho domu  sa snažím predstaviť si život spisovateľa, ktorý počas svojho života zažil veľa spoločenských a politických zmien na ceste k terajšej Číne.  Keďže je dvor uzavretý, takmer nepočuť hluk áut a iných mestských šeliem, ktoré zúrivo vrčia všade naokolo. Len my a Lao Še. No kto bol vlastne tento muž, a prečo si ho Číňania tak vážia, že otvorili toto pamätné múzeum a pomenovali po ňom aj známu pekingskú čajovňu?

Lao Še, narodený v roku 1899 v Pekingu, sa začal venovať písaniu počas svojho štvorročného pobytu v Londýne, kde sa stretol s dielami Charlesa Dickensa. Tie sa mu natoľko zapáčili, že sa rozhodol napísať vlastné romány a divadelné hry. V tých často zobrazoval život bežných ľudí, ich neľahký boj s tvrdou spoločnosťou a snahu o lepší život. Táto snaha však často nepriniesla vytúžené ovocie, ako napríklad v autorovom najznámejšom diele Rikšiar. S hlavným hrdinom, chudobným chlapcom Siangom, ktorý sa vlastnými silami vypracoval na rikšiara, sa osud tvrdo zahral a nedoprial mu žiť dôstojne a šťastne až do smrti. Lao Še však napísal aj humorné a satirické diela a eseje venujúce sa protijaponskej tematike v období vojny týchto dvoch krajín (1937- 1945). Lao Še pôsobil v mnohých kultúrnych a intelektuálnych spolkoch , stal sa prezidentom Pekingskej federácie literatúry a umenia a viceprezidentom Čínskej literárnej federácie. Okrem Londýna žil istú dobu aj v Spojených štátoch a Singapure, kde vyučoval čínsky jazyk a zároveň zoznamoval verejnosť s čínskou kultúrou. Po vzniku Čínskej ľudovej republiky sa však vrátil domov do Pekingu, kde sa presťahoval do tohto domu. Priatelil sa s mnohými významnými osobnosťami a intelektuálmi, no získal si aj obľubu širokej verejnosti. Získal tak prezývku „Umelec ľudu" alebo „Majster jazyka".

Rok 1966 a začiatok Kultúrnej revolúcie Mao Ze Donga bohužiaľ nepriniesol pozitívne zmeny do života nášho „Umelca ľudu". Napriek svojej obľúbenosti a prínosom pre čínsku literatúru a divadlo bol ako tisícky iných umelcov ostro kritizovaný. Neustále ho prenasledovala červená  garda, ktorej cieľom bolo  vybudovať novú Čínu, a do tej nemali patriť zastaralé tradície minulosti. Zažil verejné zahanbenie a násilie spáchané gardami, ktoré sa tak snažili odradiť ostatných umelcov od akejkoľvek kritiky komunistickej strany. Lao Še a jeho rodina si takto vytrpeli nespravodlivé zaobchádzanie a mnoho problémov. Či už kvôli tomu alebo z iných dôvodov, sa spisovateľ  v tom istom roku rozhodol opustiť tento svet. Podľa oficiálnych dokumentov v tichosti odišiel z domu a utopil sa v pekingskom jazere Taiping. Napriek tomu, že už je to takmer päťdesiat rokov, Lao Še  naďalej zostáva tu a prihovára sa ľuďom nielen v Číne prostredníctvom svojich románov a divadelných hier. Medzi  jeho najznámejšie diela patria Rikšiar, Čajovňa, Štyri generácie pod jednou strechou. Jeho pamätný dom nájdete tam, skrytý v starých uličkách nového Pekingu.

„Som vojak na bojisku literatúry. Používam pero ako zbraň a krvácam na papier." Lao Še